Necelý týždeň čo nám ostával na pobyt na pláži
sme strávili väčšinou výletmi po pláži na jednu alebo druhú stranu hotela, do
dedinky Dickwella, občas pri bazéne, jeden deň sme boli lokálnym autobusom
v Matare. Zoznámil som sa s miestnymi chalanmi Mikom a Raulom. Či sa tak
volali aj v skutočnosti alebo si dali mená jednoduchšie pre turistov to neviem.
A bolo mi to nakoniec jedno. Okolie resortu bolo skvelé, pláže plné paliem,
popadaných orechov, vyplavených mušiel a koralov.(pohľad na jednu a druhú stranu
pláže). Asi 500m od resortu bolo pár domčekov kde
bývali rybári,
ktorí na svojich bárkach ráno a večer vyrážali chytať ryby.
Zo začiatku nás s bratom brali ako turistov,
ponúkali rôzne výlety, jedlo, pitie, suveníry, tričká, skrátka všetko čo len
budeme chcieť, dokonca aj dievčatá, no neskôr som im vysvetlil že nie každý kto je
na SL a v hoteli musí byť zazobaný Nemec alebo Talian. S ponúkaním
pretty girls prestal až keď som mu asi 10x povedal že mam priateľku. Vlastne od Mika
som sa dozvedel podrobnosti o „umbrela lovers“. Mike skončil školu a cez
turistickú sezónu sa živí turizmom. Mimo sezónu chytá spolu s otcom ryby.
Predáva cez plot (do areálu nesmú, inak by ich ochranka vyhnala palicami) turistom pivo
za 130Rs, nakoľko v hoteli stojí 180. Mne ako známemu ho chcel predať za 100Rs J vedeli sme však že
v obchode ho dostanem za 65Rs. Vydali sme sa teda s Dušanom do Dickwelly,
ktorá je vzdialená asi 1km. Dickwella
je v podstate jedna hlavná a jedna vedľajšia cesta. Nikde sme nenašli obchod
s alkoholom, každý nás posielal iným smerom. Nakoniec sme to našli, malý
obchodík so
zamrežovanými oknami a vchodom. Keďže sme nakúpili aj vodu (v drogérii,
lebo inde nemali, 40Rs za 1,5L) a celý "nákup" mal asi 10kg. zobrali sme si na spiatočnú
cestu tuk-tuk.
Mike nás nakoniec o dva dni ukecal za 5EURO na výlet tuk-tukom ku gejzírom ale nič
moc.
Oveľa zaujímavejšia bola príhoda v banke
v Dickwelle. Potrebovali sme vymeniť peniaze a jediná otvorená banka bola
Bank of Ceyon. Vošli sme dnu a pozeráme ako puci. Žiadna banka, skôr starý
práchnivý antikvariát. Pri vchode chlapík s brokovnicou a naokolo pár
stolov s malými úradníkmi a obrovskými kopami spisov a papiera.
Vrátnik a „sprievodca“ po banke v jednej osobe si všimol že sme cudzinci
a hneď nás zobral do zadnej časti. Úradník č.1 s ťažkosťami opísal do
obrovskej knihy údaje z pasu, prepočítal peniaze a poslal nás so sprievodcom
do prednej časti. Úradník č.2 prepočítal peniaze, vypísal zmenárenský lístok,
opísal údaje z veľkej knihy do menšej knihy a podal ju sprievodcovi ktorý
ju išiel dať podpísať úradníkovi č.3. Toto bol asi šéf pretože kontroloval
pravosť bankoviek, popodpisoval knihy a bloček a poslal sprievodcu späť. Ten
nás zobral k úradníkovi č.4 ktorý bol pokladník a našťastie posledná
osoba. Menili sme len 40USD (3.754Rs.) a chcel som drobné, tak pokladník predo mňa
postavil niekoľko kôpok oranžových 100bankoviek rupií. Po nás zatvorili, asi obedná
prestávka.
Na izbe som si všimol na fľaške od vody nápis:
nekonzumovať, pokiaľ bol uzáver poškodený. Dokonca aj poháre na izbách sú
sterilizované pre bezpečnosť turistov. Hmmm aj tak sme vždy pili z fľaše.
Väčšinu času trávime na pláži
zbieraním koralov a mušlí, pridali sa k nám aj 3 malé dievčatá,
ktoré najskôr len žobrali cukríky a peniaze ale nakoniec sme si ich vycvičili
a zbierali nám mušle. Neviem ako to robili ale vždy našli krajšie ako my s
brachom. Niektoré sme vymenili za cukríky, perá, tie krajšie kúpili za pár rupií.
V AcmeTravel sa na nás vykašľali, doteraz
nemáme potvrdené letenky. Chlapík na recepcii je z nás už hotový. Volá sa
Zoysa a má 28rokov. Dal som sa s ním do reči a kecali sme ako
s Mikom o všetkom možnom. Veľmi sa mu páčilo rozdelenie slovanských
jazykov a slovanská kultúra. Bavili sme sa aj o platoch, nakoľko aj on nás
považoval za zazobancov a nechcel veriť že sme letenky vyhrali. Po asi hodine
prišiel bracho za mnou kde trčím že už je večera. Trochu sme sa zakecali
a Zoysa sa priznal že tak dlho sa ešte s hosťom s hotela nerozprával.
Nemá rád arogantných talianov. Chodili sme k nemu na pokec vždy keď mal službu.
Zisťoval som od neho možnosť odvozu do Colomba ale vraj minivan pod 6.500 Rs.
(cca75USD) nenajdeme. Aj tak sme to nakoniec zjednali na polovicu a cestovali sami
dvaja v klimatizovanom minivane. Jediná možnosť ako sa inak lacno dopraviť do
Colomba je busom do Maraty a odtiaľ vlakom. Môj batoh však už nadobudol
nevídané rozmery, hlavne vďaka 3 veľkým a viacerým
malým maskám, 3kg. čaju (nie na hmotnosť ale na objem), mušliam a koralom
a ďalším suvenírom. Korenia boli také aromatické že som ich musel niesť
oddelene.
Možnosť cestovať busom a vlakom bola zaujímavá
preto sme sa jeden deň vybrali do Matary, omrknúť situáciu, pozrieť lístky na vlak
a aj celé mestečko. Vyrazili sme do Dickwelly na autobusovú stanicu. Do Matary
išlo niekoľko autobusov,
nastúpili sme do toho najprázdnejšieho, dokonca nás nechali aj sadnúť vpredu kvôli
dĺžke nôh J. Po naštartovaní sme
zistili prečo nebol plný, stál totiž pri každej palme a cca 20km sme cestovali
asi hodinu a pol. Hlavná stanica v Matare je hotový zábavný park. Zábava
hľadať ten správny autobus na cestu späť. Hľadáme Post Office, zase tie Dušove
„SL bird´s“ známky, ale nikde nič. Je strašne dusno a vlhko, ledva sa dá
dýchať, mohlo by trochu spŕchnuť. Hľadáme vlakovú stanicu ale mám zlú mapku
takže trochu blúdime. Narazili sme na malý obchodík s CD a kupujeme domov SL
hity a nejaké typické melódie, ktoré sme počuli aj v Kandy.
Vlaková
stanica je malá prízemná budova, veľká asi ako 2 vagóny. V jedinom
otvorenom okienku sedí predavačka lístkov, 2 trieda 80Rs za osobu a to je prosím
do Colomba 160km. Hľadáme Cargils aby sme mohli kúpiť čaj aj pre našich a ako
suveníry. Nakoniec máme spolu asi 6kg čo je hranica pre bezproblémový prechod
colnicou. Nechce sa mám von z obchodu lebo tu je klíma. Celý nákup aj
s darčekmi 1.470Rs. Minuli sme rupie a hľadáme banku. Máme smolu, už je
všetko zatvorené, nemám ani hodinky ani mobil, všetko som zabudol na izbe. Ostalo mi
však 50Rs čo bohato stačí na cestu späť. (jednosmerný lístok na osobu stál
12Rs.). Z
centra sa vraciame na autobusovej stanici hľadáme najrýchlejší autobus, nápisy
sú však len v sinhalčine, takže máme problém. Na tretí pokus sadáme do toho
správneho a vyrážame. Ide podstatne rýchlejšie ale je aj podstatne plnší.
Strop má nízko takže sme zohnutí. Aj tak ale trčíme 20cm nad ostatnými. Autobus je
plný školáčok ktoré sa na nás chichocú. Na jednej zastávke (palma č. 36) J pristúpil aj mních
a pustili ho sadnúť. Všimol som si že v ruke drží bankovky. Vždy som si
myslel že tie sú pre budhistických mníchov tabu. Vodič nám zastavil priamo pred
hotelom a hlavička do bazénu bola nádherne osviežujúca. Z bazénu máme
super výhľad na západ
slnka.
Ďalšie dva dni bolo zamračené
a lialo, takže sme boli len na izbe alebo na pláži. Malé potôčiky ktoré sa
vlievali do mora sa o dosť zväčšili. Na raňajky si dávam samé sladkosti pretože už
mám po krk rôznych omeliet, slaninky a mäsitých jedál. Čo si ale vždy dávame
je kopec čerstvého ovocia z každého druhu.
Mike nás zaviedol k sebe domov kde jeho strýc
vyrába rôzne suveníry a jeho dcéry spracúvajú laná z kokosových
vlákien. V Dickwelle je malá továrnička na spracovanie kokosových škrupín.
Znovu ideme do Bank of Ceylon vymeniť peniaze ale teraz sme už veľkí šéfovia lebo poznáme postup. Už sa v hoteli nudím, dohodol som sa s Mikom a Raulom že im dám večer ochutnať „horec“. Dokonca som ich naučil vyslovovať správne slovo „borovička“ Sedeli sme na pláži, popíjali horec a Mike poslal svoje sestry pre nejaké chrumky z miestneho obchodíku. Pár sáčkov (po 5Rs) som zobral aj domov pretože to chutilo skvele. Raul sa na druhý deň priznal že dostal od otca facku pretože bol z horca nacengany a to pri tom nevypili ani 2 deci.
< predchádzajúci deň / nasledujúci deň >