O pol jednej budíček, mne je
relatívne fajn ale Dušana bolí brucho aj hlava. Pýtam sa ho či ideme, či mám vstať
alebo nie. Poliaci sú presní, majú len pol hodinové meškanie. Treba nabrať energiu
však nás čaká cca 4800-5000 schodov. Minivanom sme sa dopravili až kam sa dalo
a začali sme stúpať. Obloha je úplne jasná, a navyše sú schody
osvetlené. Možno kvôli nedávnemu Poya dňu, čo ja viem... Baterku vôbec
nepotrebujeme. Míňame pár budov, nejaké sochy Budhov a ďalej sú už len
čajové políčka. Asi po 500 schodoch zisťujem že nebudem vládať vyšlapať až
hore. Vrátili sa mi včerajšie bolesti a po dvoch tyčkách to balím a ideme
naspäť. Škoda, tešil som sa že si nafotím východ slnka z Adam´s Peak.
Cesta späť do hotela trvala vyše hodinu, ani som si neuvedomil že sme zašli až tak
ďaleko. V hoteli sme pred štvrtou, zaľahneme a spíme až do rána. Bracho si
dal na raňajky omeletu, ovocie a ja len slintám od hladu. Hamanta mi namiešal
nejakú jedovatú brečku (zázvor, kardamon, soľ a citrónovú šťavu) Bolo to
hnusné ale vraj to pomáha. Ha,ha, akurát som mal celý deň v ústach pachuť.
Bracho nedojedol celé raňajky tak som si od neho aspoň zobral banány na cestu.
Porozprávali sme Hamantovi nočný výlet, pofotili okolie a vyrazili smer
pobrežie. Vraciame sa cestou do Nuwara ale odbočujeme z „hlavnej“ cesty na vedľajšiu.
Tá je v sprievodcovi vyznačená len prerušovanou čiarou. Poviem vám je to pekné safari
ale zato nádherná krajina. Cesta úzka len pre jedno auto, všade okolo len čaj, kde-tu
strmá roklina. Bojím sa že keď stretneme auto tak sme v koncoch. Ako naschvál sa
tak asi o 10 minút stalo. Oproti nám veľký náklaďák naložený čajom. Hamanta
musel asi 300m cúvať do kopca než našiel miesto kde sa dalo vyhnúť. Dopadlo to
lepšie ako včera keď nás štrajchol autobus. Keďže to bola len malá nehoda,
policajti k takému niečomu nechodia a poisťovňa to nepreplatí. Museli sme
sa však zastaviť u Hamantovho kamaráta a nechať vyklepať plechy. Jeden
chlapík vyklepával, a piati okolo neho stáli, pozerali a kibicovali.
V normálnom servise v meste by Hamanta platil 2500Rs, takto ho to vyšlo len
desatinu a pár cigariet k tomu. Na týchto cestách dnes bude ešte poriadna
zábava. Vôbec neviem kde sme, žiadne označenie cesty, žiadne dedinky, nič.
V úzkych zákrutách stále vytruboval a pár krát musel flekovať keď išlo
niečo náhodou oproti. Nakoniec sme sa dozvedeli že to zobral skratkou cez vnútrozemie
a Národný park Uda Walawe. Konečne sme sa napojili na hlavnú cestu a zistil som
kde sme. Ušetril 60km ale 100km cestu sme išli 4 hodiny. K pobrežiu to bola už
len pol hodinka a do Dickwelly kde budeme týždeň ubytovaní ďalšia pol hodinka.
Na pobreží fúka vietor s sú dosť veľké vlny. Také 2m určite.
Hotel Dickwella je fajn, nachádza sa na poloostrovčeku, takže máme more z každej strany. Je to rezort, oplotený aby turistov nerušili miestni. Lúčime sa s Hamantom a meníme kontakty. Izbu máme hneď vedľa bazénu, stačí 10krokov a som v izbe. Konečne sa po dvoch dňoch oholím, hneď ako vypýtam na recepcii redukciu do zástrčky. Zvalili sme sa k bazénu a oddychujeme. Chvíľu sa slníme ale slnko zapadá skoro takže beriem foťák a idem si ho odfotiť. Nie je nič moc, lebo je zamračené ale aspoň sa do záberu priplietli rybári. Títo nám budú robiť spoločnosť až do konca pobytu. V rezorte je len pár ľudí, väčšinou Taliani lebo majiteľom je Talian.
< predchádzajúci deň / nasledujúci deň
>