Raňajky boli super, hlavne čerstvé
džúsy z ovocia ako mango, papaya alebo ananás. To sa s krabicovými džúsmi
u nás nedá porovnávať. Pobalili sme sa a pred hotelom čakali na vodiča.
Jeho meno som si z predchádzajúceho dňa nezapamätal tak som sa ho nenápadne
snažil od neho vymámiť. V hoteli sa konali nejaké svadby a pred vchodom
stál presne ten istý portier ktorý je vyfotený aj v Lonely Planet. No neodfoť
ho.... Čakalo nás 206km do Anuradhapury. Po hodine motania sa v zápche
v Colombe sme vyrazili smer rybárske mestečko Negombo. Cesta prvej triedy ale
prednosť mal dobytok. Po ceste plno vojakov a policajtov ktorí riadili premávku
v rannej špičke a púšťali chodcov na druhú stranu pretože by mali inak
smolu. Platí právo silnejšieho prípadne väčšieho klaksónu. V Colombe sme si
už prebehovanie cez cestu vyskúšali ale tam nám pomohli pršiplášte pretože vodiči
pred nami zdesene flekovali. Už ste videli flekujúci tuk-tuk? Negombo známe mesto
kvôli svojmu rybiemu trhu a blízkosti ku Colombu ale nebolo to nič len malá
dedinka, na začiatku s hotelmi a rybím trhom na konci,
„centru“ Negomba sme sa však vyhli. Dozvedeli sme sa od vodiča (stále
neviem jeho meno) že biela zástavka v okne znamená že tam niekto zomrel.
Vystúpili sme s auta, bracho si išiel nafotiť nejakého chlapíka s kobrami
ale keď potom musel zaplatiť 100Rs tak sme si už nabudúce dávali pozor s kým sa
dáme do reči. Rybí trh bol veľký, za ním boli na piesku rozložené siete kde
sa sušili rybky ktoré sa už v daný deň ako čerstvé nepredali. Nad nimi
poletovali kŕdle vrán ale nežrali ich, ryby sú slané od morskej vody. Všade špina
a hrozná smrad, naši hygienici by si to tu asi hodili. Vraj je teraz dobrá sezóna
a lepšie úlovky tým pádom ceny išli o polovicu dole, preto sa ich toľko
sušilo na pláži. Z Negomba sme vyrazili popri pobreží smer Arunadhapura. Cesta
je pustá, občas prejdeme cez nejakú dedinku. Predbiehame IC bus č. 4 Colombo –
Anuradhapura. Hamanta (hurá už som zistil ako sa volá) nám cestou vysvetľuje zvyky na
SL, rozpráva o krajine, je dosť zhovorčivý. Bracho vie lepšie po anglicky tak
sedí vpredu a kecá s vodičom, ja som vzadu, počúvam a píšem si
zaujímavosti a tento denník. Najali sme si ho na 7 dní čo je pre neho taký
stred, pred nami mal niekoho z Ruska na 3 dni ale vraj robí aj dlhšie túry, 16-19
dňové. To ho majú doma asi radi :) Rozpráva aj o tradičných jedlách, ich
typické sú dosť korenisté ale pre turistov robia aj menej pikantné, (len to dlhšie
trvá pretože musia celé jedlo urobiť odznova. Pikantné pre domácich len zohrejú)
dokonca majú v reštikách aj dva jedálne lístky pre turistov a pre
domácich.
Míňame ryžové políčka ale nie sú také idylické
a gýčové ako ich ľudia poznajú z katalógov cestovných kancelárií. Zrazu
zastal, vybral drobné, prešiel cez cestu k malému chrámu, zopol ruky
a začal sa modliť. Toto sa potom opakovalo každý deň, ráno aj večer. Bol
budhistom a mal svoju vieru. Hoci pri prechádzaní cez cestu späť k autu
stihol ešte vynadať tuktukárovi ktorý ho skoro zrazil.
Cesta
trvá dlho takže sa dozvedáme plno informácií o SL. Obľúbený alkoholický
nápoj je Arak, cca 34% a vyrába sa z kokosových orechov. Neskôr ako sa
ukáže, budem mať s týmto alkoholom čo-to do činenia. Na SL sú dve strany,
Modrí a zelení. Jedni fandia predsedovi vlády, druhí prezidentke. Bracho vtedy
dostáva SMS od kolegov z roboty či sme v poriadku a či sa nám nič
nestalo. Deň pred tým ako sme prileteli vraj prezidentka počas premiérovej
neprítomnosti odvolala kľúčových ministrov (obrana, vnútro a médiá)
a krajine vraj hrozia útoky tamilských separatistov a masové demonštrácie.
O ničom nevieme, Hamanta tiež nie tak sme na druhý deň kúpili noviny
a zisťovali situáciu. Ale o tom neskôr.
Poobede sme dorazili k hotelu na okraji
Arunadhapury – Palm Garden Village, cca 4 km od centra. Zhodili sme na izbu veci
a pokračovali v ceste za pamiatkami, ktoré sú mimo centra mesta. Po ceste
niečo prebehlo, vraj to bol Mongus (cca 40 cm) ktorý loví kobry. Pekné vyhliadky.
V Ticket Office (open 7:00-19:30) sme si za 32 USD kúpili lístok do všetkých
pamiatok v Cultural Triangle, ale ako som neskôr zistil, neoplatilo sa. Vedel som
však že vstup do niektorých pamiatok sa môže vyšplhať aj na 10 USD tak sme si
radšej zobrali vstupenku na cely Triangel. Kvôli dažďom sa nám občas stalo že nás
ani nikto nekontroloval, ale na druhej strane do niektorých pamiatok vstupenka neplatila
a museli sme platiť zvlášť.
Pred prehliadkou chrámov sme sa museli prezliecť do
dlhých nohavíc a po areáloch chrámov sme chodili bosí. Prvý okolo ktorého sme prešli bol Brazen Palace
a hneď vedľa Sri Maha Bodi kde sa modlilo väčšie množstvo mníchov.
Z diaľky už bolo vidieť 55m vysokú Dagobu Ruvanvelisaya
kde za povšimnutie stál okrem iného dlhý sloní múr. Za
vstup sme zaplatili po 100 Rs za osobu. Stále mi pri chrámoch niečo pekne rozvoniavalo.
Nakoniec som zistil čo to je. Sviečky s kokosovým olejom. Musím ho niekde
zohnať. Rovnako ako aj mame vanilku ale nie prášok ale v celku. Celá dovolenka sa
niesla v znamení hľadania „vanilla sticks“ ale nikde sme ju nakoniec nezohnali.
Pri chrámoch sme stretli britský manželský pár ktorý nám vysvetlili situáciu
ohľadne prezidentky a premiéra. Vraj keď sa za pár dní vráti premiér
z USA bude vraj zle, demonštrácie a vojenské zákroky proti nim. Angláni to
preto balia a letia preč. Naozaj pekné vyhliadky. Našťastie sme „mimo
civilizácie“ kde o žiadnych nepokojoch nevedia, niektorí dokonca ani nevedeli
koho majú na čele krajiny.
Hamanta nás čakal na parkovisku a vyrazili sme za
ďalšími dagobami. Vysvetlil nám že to čo vidíme sú stupy a dagoby na rozdiel
od pagod, ktoré sú v Thajsku. Dagoby sú na rozdiel od pagod plné, tzn., vnútri
nie je priestor a sú vyplnené všetkým možným od hliny, kameňa až po tehly.
Výhodou auta so šoférom je že vám zastaví kde si
poviete. Ak sa to teda dá. Stojíme pri Mirisavatiya dagobe, a pri len 19m vysokej Thuparama dagobe.
Predpokladá sa že hoci je jedna z najmenších, je najstaršia v Anuradhapure
ak nie na celej SL. Ďalej ideme okolo Lankarama a Ratnaprasada. Je to najznámejší
komplex tzv. guardstones,
strážnych kameňov, ktoré stáli pred vchodom do budov. Celé okolie sme si prešli
pešo, po mokrej tráve, sledujúc či nestúpime nejakému hadovi na krk. Všade sú
roztrúsené stĺpy
a zvyšky dagob kde kedysi žilo približne 5000 mníchov (manks, nie monks). To
sme už ale pri Abhayagiri dagobe 75 m vysokej stavbe ktorá bola centrom života
mníchov. Pri Mahasen´s Palace stretávame prvú skupinku turistov, sú to Indovia
a obdivujú najznámejší „moonstone“ Tiež je odfotený v Lonely Planet ale
vidieť ho na vlastné oči je lepšie. Moonstone je poloblúkový kameň ktorý sa
nachádza namiesto prahu pri vstupe do budov.
Je 28 stupňov a stále poprchá ale je to lepšie ako
keby nám malo pražiť na hlavu slnko a bolo by 35 v chládku. Takéto teploty
si ešte dosť užijeme na konci pri mori. Míňame
Samadhi Buddha statue a prichádzame k Kuttam Pokuna (Twin Ponds) Sú tu dva
bazény (nádrže na vodu) kde sa mnísi kúpali. Severný je
väčší, meria 40m, južný
je menší má dĺžku len 28m. Voda do neho
vteká otvorom – ústami „Makary“ mystickej príšery a hneď vedľa je
socha 5 hlavej kobry. Medzi posledné zaujímavé miesta patrí Nakha Vihara a Jetavanarama dagoba
ktorá je celá z tehál. Je 70m vysoká, tehly tvoria aj celú jej výplň.
Z nich by sa dal postaviť 3m vysoký múr, ktorý by siahal z Londýna až do
Edimburgu.
Nasadáme do auta a vezieme sa vraciame sa po ceste do hotela. Prechádzame okolo 8m vysokej bielej sochy budhu ale tá je na súkromnom pozemku. Zastavujeme pri Isurumunia Vihara.- Rock temple. Vstupné 100 Rs. Chrám bol postavený v 3. storočí B.C., kedysi slúži mníchom, neskôr ako škola, teraz je v ňom múzeum s vykopávkami z Anuradhapury.
Všade v okolí chrámov rastú tzv. Temple
flowers, biele kvety s 5 lupeňmi a so žltým vnútorným kalichom. Neviem ako sa
volajú po slovensky ale nemôžete si k nim dlho privoniavať lebo vás začne
bolieť hlava. Majú vraj nejaký oblbovací účinok.
Vraciame sa na hotel a hneď aj ideme ďalej sondovať, nakoľko hneď za areálom hotelu je umelé jazero pre divoké slony. Samozrejme že tam teraz žiadne nie a výstražné tabule „danger wild elephants“ sú možno len pre turistov. Aj keď stopy sme videli. Večerať sme išli hneď ako začali podávať, boli sme hladní ako vlci. Domáce zásoby tatraniek a iných keksov sa míňali rýchlejšie ako som si myslel. Mali sme 4 chody, kukuricovú polievku, kokosovo-chili pastu s nejakým chicken mäsom, ananásovú bábovku a čerstvý ananás. K tomu pivko Lion. Bolo však už drahšie (170 Rs) Neskôr sme si kupovali lahváče za 65 Rs. Po večeri som ešte obehol záhradu pri hoteli a natrhal a dal usušiť nejaké kvietky pre Moniku (priateľku).